VLADIMÍR MINÁČ

10.8.1922 Klenovec - 25.10.1996 Bratislava

Narodil sa v Klenovci. Prozaik, esejista, filmový scénarista, kultúrny a politický činiteľ. Študoval na Filozofickej fakulte v Bratislave slovenčinu a nemčinu, zúčastnil sa SNP, bol väznený v koncentračných táboroch Mauthausen a Dachau, po 1945 pracoval ako novinár, v 50. rokoch bol kritizovaný za tzv. buržoázny nacionalizmus, pracoval vo filme, na Zväze československých spisovateľov, ako šéfredaktor- Kultúrneho života, 1974-90 ako predseda- Matice slovenskej. Po 1970 bol jednou z intelektuálnych opôr tzv. normalizácie, o . i. sa zapojil aj do kampane proti A Solženicynovi. V roku 1988 sa však zastal ekologickej iniciatívy, ktorá vyústila do vydania publikácie Bratislava nahlas. Do vzniku samostatnej SR (1993) pôsobil ako poslanec za Komunistickú stranu Slovenska a Stranu demokratickej ľavice.

Debutoval románom Smrť chodí po horách (1947), v ktorom zachytil vlastné povstalecké a táborové skúsenosti, rozložiac ich do osudov dvoch postáv, bratov Jána a Petra Lotárovcov. V románe pod dojmom ťaživých autentických zážitkov prevláda reportážnosť a drsný, expresívny jazyk a štýl. Voľným
pokračovaním prvotiny bol román Včera a zajtra (1949). Rozprávačská pozornosť je sústredená na Petra Lotára, hľadajúceho si po návrate z tábora miesto v spoločnosti. V dedinskom prostredí mu z ťažkej duševnej krízy pomáha učiteľka Hana Učníková. Tento román bol už poznačený schematizmom. V zjednodušenom pohľade na budovateľské obdobie pokračoval Mináč v mládežníckom románe Modré vlny (1951), v ktorom zachytil budovanie nosickej Priehrady mládeže. Autentickosť zážitku tu nahradil objektivistickou opisnosťou a expresívnosť štýlu príklonom k naturalizmu. Obdobne tomu bolo aj v zbierke siedmich poviedok Na rozhraní (1954). Za vrchol jeho prozaického úsilia bola považovaná trilógia Generácia. V jej jednotlivých častiach- Dlhý čas čakania (1958), Živí a mŕtvi (1959) a Zvony zvonia na deň (1961) sa pokúsil zobraziť spoločenské pomery na Slovensku v období vojny, SNP a v prvých povojnových rokoch. Jednotlivé časti trilógie charakterizoval- J. Noge ako obraz generačného pocitu, generačnej skúsenosti a generačného poznania. Nájdeme tu množstvo postáv, pre ktorých je vojna a SNP ťažkou skúškou charakteru. V popredí sú najmä Janko Krap, Marek Uhrín, Oľga Ferkodičová, kapitán Labuda, komisár Bende. Presvedčivejšie vyznieva váhajúci a pochybujúci M. Uhrín ako "zakalení" komunisti Janko Krab a komisár Bende. Trilógia obsahuje aj protiklad medzi telesným a duchovným princípom, štýlovo realizovaný na expresionistickom podklade. Celkove ju však ťažko možno považovať za analyticky hlboké a umelecky dostatočne presvedčivé svedectvo o čase 2. svetovej vojny a SNP, keďže je hodnotovo určovaná predovšetkým aktuálne forsírovanou ideológiou. V knihe poviedok Tmavý kút (1960) sa opäť vyjadril k súčasnosti, sondujúc najmä dedinské a roľnícke prostredie, a podobne ako v ďalšej zbierke Záznamy (1963) pri riešení aktuálneho epického konfliktu ostal pri jeho diskusnej podobe. Značný čitateľský ohlas mala dvojnovela Nikdy nie si sama (1962) , v ktorej sa však autor nedostal pod povrch skutočných konfliktov, dotýkajúcich sa predovšetkým citového sveta mladých ľudí. Poslednou Mináčovou prozaickou prácou bol satirický román Výrobca šťastia(1964) , v ktorom sa v postave Františka Ojbabu až príliš inšpiroval hlavnou postavou románov sovietskej satirickej dvojice Iľf- Petrov Benderom.

Zostal len na povrchu väčšiny zobrazovaných defektných javov vtedajšej spoločnosti. Román bol dokonca označený za ,,pseudopríbeh, ktorý sa nikde a v ničom nestretáva so skutočnosťou. Autor sa neskôr podieľal na jeho dramatizácii spolu s M. Lasicom. Ďalšou fázou jeho tvorivej činnosti boli kultúrno - politické state a eseje. Sprvu v nich prevažovalo aktuálne zameranie- Čas a knihy (1962), Parodoxy (1966) . Esej tu žije národ už obsahuje náročnejšie zamyslenie nad zmyslom dlhodobého osudu Slovákov ako národa a jeho miestom v rámci európskych dejinných siločiar. Esej Dúchanie do pahrieb ( 1970) bola vysoko vyzdvihovaná, pretože hovorila o ,, obsahoch, ktoré nás nesú- existencia národa, jeho kultúra a zmysel". Na pozadí subjektívneho stvárnenia výsekov životných osudov viacerých príslušníkov štúrovskej generácie sa Mináč vyslovil o slovenských dejinách ako o dejinách práce, ktorá zaručila pretrvanie Slovákov aj v tých najhorších časoch. Spomenutú koncepciu prevzali viacerí slovenskí spisovatelia. V tomto duchu koncipoval aj ďalšiu esejistickú prácu Zobrané spory J. M. Hurbana (1974) . Táto fáza jeho tvorivej činnosti sa považuje za najzrelšiu a intelektuálne najnáročnejšiu, nakoľko v nej svojsky reflektoval najzásadnejšie otázky národnej existencie. K súčasnosti upriamil svoje posledné esejistické a kultúrno - politické knihy Sub tegmine, Návraty k prevratu, Odkiaľ a kam, Slováci a Hovory M. V nich sa o. i. jednoznačne odmietavo vyjadril k novembrovej revolúcii 1989 a jej protagonistom, veľa miesta venoval aj problematike životného štýlu, filozofii konzumnej spoločnosti, formovaniu slovenskej štátnosti po rozdelení Československej republiky.