MARTIN KUKUČÍN

Vlastným menom Matej Bencúr
17. 5. 1860 Jasenová - 21. 5. 1928 Lipik (Chorvátsko)

Jeden z najrýdzejších epikov slovenského literárneho realizmu. Jeho prozaické dielo sa orientovalo na dve pôvodne okrajové témy: na všeobecné črty etnickej slovacity a na dedinského človeka s jeho životným prostredím a zvyklostnými tradíciami. Touto tematickou orientáciou, ako aj novým literárnym jazykom a osobitým humorom rozšíril obzory realistickej umeleckej metódy a v rozhodujúcej miere pozitívne inšpiroval literárne podvedomie svojej i ďalších generácií prozaikov.

Narodil sa v Jasenovej v rodine slobodných sedliakov, tzv. šoltýsov. Po stredoškolských štúdiách (Revúca, Martin, Banská Bystrica) a po absolvovaní učiteľského ústavu v Kláštore pod Znievom pôsobil v Jasenovej ako učiteľ. V roku 1885 zmaturoval na gymnáziu v Soproni (Maďarsko), potom študoval medicínu v Prahe. Lekársku dráhu začal v Selciach na chorvátskom ostrove Brač. Tam sa oženil s Pericou Didoličovou (1904) a v roku 1908 s ňou odchádza do Južnej Ameriky. V Santiagu si urobil nostrifikačné skúšky a odtiaľ odišiel ako lekár do odľahlého mesta Punta Arenas, kde žil do roku 1922. Po vzniku ČSR sa napriek všeobecnému očakávaniu nevrátil do vlasti. S chorou manželkou sa usadil v chorvátskych kúpeľoch Lipik, pričom na Slovensko prichádzal len ako hosť študovať materiály k svojim románom. Vroku 1928 vážne ochorel a v tom istom roku zomrel v nemocnici v Pakraci pri Lipiku. Odtiaľ boli jeho pozostatky prevezené a uložené na Národný cintorín v Martine.

Vytvoril typ prózy, ktorej najproduktívnejším výsledkom sa stal princíp vysoko členenej, dialogicky štylizovanej hovorovosti. Z tohto princípu vznikla ďalšia vlastnosť jeho próz - groteskno-humoristická štylizácia príbehov s ich lyricko - optimistickým podtextom.

Jeho začiatočnícke práce sú z roku 1882-84. Ide o poviedky z remeselníckeho prostredia (Na hradskej ceste, Čas tratí - čas platí, Máje, Pán majster Obšíval a i.) a z dedinského života (Na jarmok, Dedinský jarmok, Na Ondreja, Hody, Hajtman, Obecné trampoty). Uvedené epické črty Kukučín ďalej rozvíjal v poviedkach, obrázkoch, humoreskách a krátkych črtách (Z teplého hniezda, Rysavá jalovica, Pánsky hájnik, Na svitaní, Neprebudený, O Michale, Ako sa kopú poklady, Pozor na čižmy, Veľkou lyžicou, Sviatočné dumy, Tri roje cez deň). Väčšina próz má jednoduchú trojčlennú stavbu, v ktorej sa presadzuje komický a tragikomický živel. V tomto smere vynikajú dve poviedky Rysavá jalovica (1885) a Neprebudený (1886). Ku Kukučínovej vrcholnej poviedkovej tvorbe patria poviedky Keď báčik z Chochoľova umrie (1890), Na podkonickom bále (1891), Dve cesty (1892) a Dies irae (1893).

Na ostrove Brač sa Kukučín usiloval zžiť s týmto prostredím ako prozaik. Toto svoje úsilie realizoval veľmi dôsledne. V prvom období sa sústredil na epické drobnokresby životného prostredia dalmatínskej dediny a mesta (Svadba, Parník, Štedrý deň, Mišo II. a i.), ale aj na dokumentárnu literárnu prácu, ktorej výsledkom boli rozsiahle Cestopisné črty (1. časť: V Dalmácií a na Čiernej hore, 1898; 2 časť: Rijeka - Rohič - Záhreb, 1901). Druhé obdobie jeho bračského pobytu vrcholí románom Dom v stráni ( 1903 - 04). Príroda, prostredie a tradícia tu nadobudli nové črty, no motívy konania postáv majú slovenské korene, ba tradične sa v jeho významovej stavbe uplatnila darwinovská teória o prirodzenom výbere životných partnerov a jeho nevyhnutných dôsledkoch.

Po presťahovaní do Južnej Ameriky Kukučín žil dlhý čas uprostred početnej chorvátskej emigrácie v mestečku Punta Arenas. Tu zbieral faktografický materiál, ktorý sa neskôr sa stal základom jeho rozsiahlej päťzväzkovej románovej kroniky z prostredia juhoamerických chorvátskych vysťahovalcov Mať volá (1926 - 27). Intelektualizácia a moralizátorstvo Kukučínovho prístupu ku skutočnosti sa prejavil v jeho dvoch historických románoch s národno-historickou tematikou Lukáš Blahosej Krasoň a Bohumil Valizlosť Zábor (oba 1929). Nimi ukončil svoje prozaické dielo.

Kukučín sa okrajovo venoval aj dramatickej spisbe. Napísal tri divadelné hry. Štvordejstvová hra Komasácia (1889) je v porovnaní s ostatnou vtedajšou slovenskou dramatickou spisbou pozoruhodná nielen tým, že ide o prvú realistickú hru so sociálnou problematikou, ale aj faktom, že bola zároveň činohrou s najvyššou literárnou úrovňou, akú v tomto období nedosiahli ostatní dramatici. Druhá hra Bacúchovie dvor (1922) a tretia hra Obeta (1924) sú z divadelného hľadiska málo výrazné.

Kukučin sa sporadicky venoval aj literárnej publicistike, najmä kritickej činnosti. Pre literárnu históriu je osobitne podnetná jeho úvaha o románe - E. M. Šoltésovej Proti prúdu (1894).