MICHAL CHORVÁTH

28.2.1910 Slovenské Pravno - 14.1.1982 Bratislava

Narodil sa 28.2. 1910 v Slovenskom Pravne. Pochádzal z rodiny obchodníka. Základnú školu vychodil v rodisku, Gymnázium vo Zvolene. Po maturite študoval na Lekárskej fakulte v Prahe, odkiaľ prešiel na filozofickú fakultu, kde si zapísal filozofiu a estetiku. V štúdiu filozofie a literatúry pokračoval vo vojnových rokoch v Bratislave.

Už ako pražský vysokoškolák a člen spolku Detvan uverejňoval verše a literárne kritiky. Čoskoro sa zblížil s komunistickým hnutím. V prvej polovici 30. rokov bol spolu s A. Matuškom, J. Kostrom, K. Bezekom a inými príslušníkmi združenia R - 10, ktoré sympatizovalo s ideovým programom davistov. Publikoval v DAV-e, Eláne, Ľudovom denníku, Slovenských zvestiach a Slovenskom hlase. Po príchode do Bratislavy pôsobil ako redaktor v Štátnom nakladateľstve a ako pracovník vydavateľstva SAVU.
Bol aktívnym účastníkom Slovenského národného povstania. V povstaleckej tlači ( Pravda, Nové slovo ) uverejnil viaceré zásadné kultúrno - politické state, predovšetkým protest proti vyhláseniu časti vedenia Spolku slovenských spisovateľov, odmietajúcemu Povstanie.

Bojoval na povstaleckých frontoch, ilegálne žil vo Zvolene, odkiaľ odišiel do Košíc. Od apríla do septembra 1945 bol povereníkom SNR pre informácie, od 1.novembra 1945 do konca r. 1947 vedúcim odboru osvety na Povereníctve školstva a osvety. R. 1947 sa stal pracovníkom SAVU. Od mája 1948 do septembra 1949 pracoval na ÚV KSS, v r. 1949-1950 bol predsedom slovenskej sekcie Zväzu československých spisovateľov, v r. 1950-1952 prednášal na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského slovenskú literatúru ako vymenovaný docent. Od júla 1953 do februára 1954 bol šéfredaktorom Kultúrneho života a redaktorom denníka Pravda, v r. 1955-1961 redaktorom Slovenského vydavateľstva krásnej literatúry. Od r. 1962 pracoval v Ústave slovenskej literatúry SAV, odkiaľ r.1964 odišiel na tvorivé štipendium Slovenského literárneho fondu a neskôr do dôchodku.

Popri poslaneckých funkciách v minulosti, bol na prelome 60. a 70. rokoch poslancom SNR, poslancom Federálneho zhromaždenia a predsedom jeho kultúrneho výboru. Ako dôchodca žil striedavo v Bratislave a v Slovenskom Pravne, kde je aj pochovaný. Zomrel 14.1.1982 v Bratislave.

Už od stredoškolských štúdii prejavoval záujem o literatúru, filozofiu, kultúrnu históriu a sociológiu. Spočiatku ho najväčšmi priťahovala poézia ( v 30.rokoch uverejnil časopisecky pomerne veľa básní pod pseudonymom Pavel Klokoč), ale časom sa ťažisko jeho záujmov prenieslo do literárnej kritiky a kultúrnej publicistiky. Písal o súčasnej slovenskej, českej a svetovej literatúre.

Na jeho ideové vyzrievanie vplývalo viacero protikladných činiteľov. Rodinné prostredie a stredná škola ho orientovali na tradičné "národné" hodnoty, ktoré ho však neuspokojovali. Styk s pokrokovým pražským prostredím mu pomohol prekonávať ilúzie o národných ideáloch povojnových rokov. No jeho cesta k marxizmu nebola priamočiara a ľahká.

Jeho prvé publicistické vystúpenia nesú pečať krízových javov 30.rokov - nezameriavajú sa na literárnu, ale na spoločenskú kritiku. Programová stať Otrávená generácia je obžalobou súčasného stavu spoločnosti, vyjadruje v nej nie len svoj osobný názor, ale aj pocity a túžby veľkej časti svojich rovesníkov, sklamaných z pomerov v buržoáznej republike.

V úvahe Romantická tvár Slovenska analyzuje neduhy národného charakteru. Cez druhú svetovú vojnu, po príchode do Bratislavy, sa sústredil na literárnu a divadelnú kritiku. V Povstaní a po oslobodení nadviazal na líniu svojich davistických príspevkov. V súvislosti s verejnými funkciami, ktoré zastával, stal sa spolu s L. Novomeským jedným z tvorcov povojnovej kultúrnej politiky. Po februári 1948 sa sústredil na aktuálne problémy socialistického realizmu. Práce týkajúce sa tejto problematiky zhrnul do publikácie "Za nové obzory".

Výber z Chorváthových kritík medzivojnového a povojnového obdobia zhŕňa dvojzväzkový súbor Cestami literatúry. V r. 1979 začali vychádzať jeho Vybrané spisy.

Koncom 50.rokov a na začiatku 60.rokov sa opäť zaktivizoval aj ako básnik. Jeho poézia, zhrnutá do zbierky Hlas tejto chvíle, dokumentuje jednotu autora.

Z prielomu ide o knihu štúdií, článkov a recenzií. Aj tu spája otázky literatúry s politicko-sociálnou problematikou a obe oblasti vidí v dialektickej jednote.

Chorváth ako kritik s neobyčajne širokým registrom záujmov sa príležitostne sústreďoval na analýzu tvorby typovo blízkeho básnika či prozaika alebo na diela nestrácajúce stimulatívne vývinové hodnoty. Tak vznikli monografické práce Básnické dielo Jána Kostru, Literárne dielo Jána Poničana a kapitoly z pripravovanej Monografie o Františkovi Hečkovi.

V priebehu 60.rokov sa venoval aj regionálnemu literárnohistorickému výskumu. Napísal stať Črty z dejín slovesnosti v Slovenskom Pravne, uverejnenú v zborníku Slovenské Pravno a okolie, ktorý sám zredigoval.

V r. 1957-1958 založil a redigoval v Slovenskom vydavateľstve krásnej literatúry časopis "Nová literatúra". Ako redaktor SVKL vydal Spisy Janka Jesenského.

Chorváthovu všestrannú literárnu činnosť dopĺňajú aj preklady z francúzskej literatúry (A. Adamov, H. Barbusse, Honore de Balzac, E. Zola...)