ĽUDO ONDREJOV

Občianskym menom Ľudovít Mistrík
19.10.1901 Slanje (Juhoslávia) - 18.3.1962 Bratislava

Narodil sa v Juhoslávii. Detstvo a mladosť prežil v rodine stolára - modelára v obci Kostiviarska (teraz súčasť Banskej Bystrice). Ľudovú školu navštevoval vo Sv. Jakube, Meštiansku školu v Banskej Bystrici. V r.1920 absolvoval notársky kurz a pôsobil na notárskych úradoch v Hrochoti, na Dobrej Nive a v Slovenskej Ľupči. V r. 1924-1925 nadviazal styky s organizáciou Komunistickej strany v Banskej Bystrici. Pracoval v automobilových dielňach, neskoršie ako šofér z povolania v Banskej Bystrici a Bratislave. V r.1928-1933 bol úradníkom Matice slovenskej v Martine, potom až do r. 1938 pôsobil ako profesionálny spisovateľ. Vtedy sa presťahoval do Bratislavy. Od decembra 1944 do marca 1945 bol členom partizánskej skupiny Smrť fašizmu, pôsobiacej v oblasti Slovenská Ľupča - Baláže. Po oslobodení bol r. 1945 referentom Povereníctva pre informácie, r.1947 redaktorom časopisu Partizán, v r. 1948-1950 zamestnancom Zväzu slovenských spisovateľov vo funkcii správcu Domova ZSS v Budmericiach. Od r. 1950 bol v invalidnom dôchodku.

V r. 1923 začal uverejňovať básne v Národných novinách, v Slovenskom učiteľovi, v Proletárke, v Slovenských pohľadoch.

Knižne debutoval r. 1932 básnickou skladbou Martin Nociar Jakubovie a zbierkou veršov Bez návratu(1932).

V tom istom roku vstúpil knižne aj do literatúry pre deti Rozprávkami z hôr.

Ondrejov lyrický typ sa utváral na priesečníkoch dobových filozofických a básnických programov, hoci sa k žiadnemu definitívne nepriklonil. Dôraz na lyrický subjekt, úspornosť výrazových prostriedkov a hutnú kompozíciu ho zbližuje s Kraskovským symbolizmom, chýba mu však jeho oslobodzujúca katarzia. Ostrý pocit triednej nerovnosti, pátos individualistickej revolty a nenávisť k všetkým formám útlaku má u Ondrejova veľa styčných bodov s lyrikou proletárskych básnikov. Chýba mu však ich kolektívne cítenie a uvedomelosť sociálneho programu.

Epickou formou interpretuje motívy pevných istôt domova a vidín, tuláckych dobrodružstiev v neznámych končinách. Oscilovanie na pomedzí skutočnosti a sna sa v jeho prózach pre deti prejavilo prienikom do rozprávkovej sféry. Tým sa odkryla jedna z genetických línií týchto poviedok : príbuznosť s ľudovou rozprávkou, s jej symbolikou zázračnosti a tajomstva.

Ondrejove cestopisy pre mládež - Africký zápisník(1936), Horami Sumatry( 1936), Príhody v divočine(1940) nie sú dokumentárnym opisom exotických krajín. Sú umeleckou fikciou, programovo zacielenou proti konvenčným dobrodružným a cestopisným románom.

Najvlastnejší literárny program realizoval Ondrejov v cykle románov a noviel, ktorých ideovo-estetické jadro tvorí zbojnícky mýtus. V románe Zbojnícka mladosť(1937) sa v optimálnej podobe stretli lyrické a epické zložky autorovho literárneho naturelu. Dielo sa konkretizuje na pozadí prelínania skutočnosti a sna, činu a zádumčivého rojčenia.

Zvláštnosťou výstavby diela je súbežnosť i prelínanie dvoch tém: témy detstva, tvoriaceho realistickú osnovu rozprávania, a témy zbojníctva. Ústrednou postavou románu je vrchársky chlapec, ktorý si utvára vzťahy k najbližším ľuďom i k otcovej pamiatke, predovšetkým však k prírode, ktorou je jeho prostredie všestranne preniknuté. Mesto a civilizácia sú v tomto kontexte skutočnosťou cudzou, nepochopiteľnou a potenciálne nepriateľskou. Konfrontácia motívov "mladosť" a "zbojníctvo" prerastá do mýtu o prirodzenom, ničím neskalenom slobodnom bytí.

V ďalšej časti cyklu, v románe Jerguš Lapin(1939), sa mení dejové pozadie rozprávania a tým aj povaha epickej kompozície. Okrem dediny a jej blízkeho prírodného okolia sa do centra dejov dostáva mesto, kasárne, väznica, front. Postava hrdinu zápasí s protichodnými tendenciami - od nehy a ostýchavosti až po hrubé prejavy sily, ba i vraždu.

Tretia časť tzv. zbojníckeho cyklu, zhrnutého pod spoločný názov Slnko vystúpilo nad hory(1956) - románový náčrt Na zemi sú tvoje hviezdy(1950), je už len voľným doplnkom prvých dvoch častí. Je to heslovitý komentár biografie hrdinu - akéhosi negatívneho dvojníka Jerguša Lapina.

Oblúk Ondrejovej prózy dovršuje v povojnových rokoch cyklus noviel, poviedok a čŕt, v ktorých sa snažil nadviazať na ideovo-estetické kritériá svojej tvorby Šibeničné pole, Výšiny.

Tvorivé rozpätie Ondrejova dokresľujú aj ďalšie kratšie prózy- Návštevy v noci, List Janka Martinca...Sú to tiež lyricky koncipované osobné zážitky a úvahy, súvisiace najmä s kultom priateľstva.

Dielo Ľ. Ondrejova sa typologicky začleňuje do prúdu prózy literárneho naturizmu, reprezentovaného ešte tvorbou D. Chrobáka, M. Figuli a F. Švantnera. Do jeho ideovo-estetického jadra je vložená utopistická kritika jednostrannosti moderného sveta, upozorňujúca na nebezpečenstvá dehumanizácie ľudských existencií. Ondrejov literárny svet má antiracionalistické črty, blízke významovému okruhu balady. Charakterizuje ho rozprávanie na pomedzí reality a imaginárnosti.