JAROSLAV VLČEK

22.1.1860 Banská Bystrica - 21.1.1930 Praha

Narodil sa v Banskej Bystrici . Jeho otec, gymnaziálny profesor Václav Vlček, bol Čech a matka pochádzala z národne uvedomelej dolnokubínskej rodiny. Koncom 60. rokov rodina odišla do Prahy, kde Jaroslav Vlček chodil do ľudovej školy. Po otcovej smrti sa matka s deťmi vrátila do Banskej Bystrice (1870), tam chodil do gymnázia, na ktorom zmaturoval v r. 1878. Filozofickú fakultu vyštudoval v Prahe, kam sa znovu rodina presťahovala. Počas štúdií aktívne pracoval v "pohádkovej komisii" spolku Slavia, pomáhal Rudolfovi Pokornému pri vydaní Knihovny československej, bol spoluzakladateľom a prvým predsedom slovenského študentského spolku Detvan. Po skončení štúdií sa chcel stať redaktorom v Martine, no tam nenašiel pracovisko. Koncom r. 1882 sa stal stredoškolským profesorom v Brne.

Jaroslav Vlček ešte v detstve zažil ruch matičných rokov, no dospieval už v časoch, keď v slovenskom národnom živote zavládla beznádej. Ako mladý banskobystrický študent vyjadril nad touto situáciou nespokojnosť a už začiatkom r. 1877 vyslovil
názor, že v jednom slovenskom literárnom časopise - v Orle - niet kritiky.

Rozhodujúcim krokom ku kritickému posúdeniu slovenskej literatúry bola kniha Literatura na Slovensku, její vznik, rozvoj, význam a úspěchy, ktorá vyšla ako druhý zväzok Pokorného Knihovny československej a nadväzuje na vtedajšie slovakofilské úsilia v Čechách. Vidno to nielen z podtitulu "Příspěvek k dějinám písemníctví československého", ale najmä z toho, že za slovenskú literatúru pokladá iba diela písané po slovensky. To znamená, že z práce vypadla okrem staršej literatúry aj tvorba Kollárova, Šafárikova i po česky písané práce štúrovcov. Mladý autor tu síce proklamuje, že vedecké práce majú Slováci písať po česky, no kniha je zároveň obranou literárnej slovenčiny. V hlásení tohto názoru je už od začiatku pozitívny zmysel Vlčkovho diela v Čechách. Na Slovensku bol jeho nový program "realistický smer", boriaci nejednu "vozdušnú stavbu", čím sa toto dielo stalo zakladateľským dielom slovenskej literárnej histórie ako samostatnej vedy.

Umelecký ideál Literatury na Slovensku - realizmus - uplatnil však Vlček aj ako generačný kritik. Bol často nehistorický, z čoho vyplynulo podcenenie takých diel ako je Sládkovičova Marína, a vyzdvihovanie jednak niektorých starších epických diel (Žellov pád Miliducha)

Syntetický článok Slovensko za posledních pěti let (Slovanský sborník statí, 1883) nielenže burcoval českú verejnosť proti národnému útlaku v Uhorsku, ale vyzdvihol aj vzmáhajúcu sa aktivitu slovenskej literatúry. Hoci Vlček nad jej tradičné hodnoty staval protagonistov nového kurzu - Vajanského a Hviezdoslava.

Ako kritik zasahoval Vlček do vývinu slovenskej literatúry čoraz sporadickejšie, tým väčšmi sa však uplatňoval ako historik, ktorý svoju umeleckú a ideovú koncepciu už neproklamuje, ale včleňuje do svojho metodologického postoja. Jeho nedokončený Přehled dějin literatury české (1885) je ešte viac súhrnom faktov a charakteristík jednotlivých diel než syntetickým zachytávaním vývojového smerovania literatúry. Napriek intenzívnemu úsiliu však dielo nedokončil. R. 1889 vydal ešte ruský preklad doplnenej a upravenej Literatury na Slovensku.

V cykle Literárne črty ( Národnie noviny 1887 ) opravil a doplnil niektoré svoje hodnotenia Hollého, Kubániho a najmä Sládkovičovej Maríny. To však znamenalo, že by sa celkom zriekol ideálov svojej mladosti, ideovo-estetických východísk svojich pôvodných hodnotení. Nové dielo, Dejiny literatúry slovenskej, vyšlo v dvoch častiach v r. 1889-90. Hneď po vydaní prvej časti sa začala polemika z katolíckej strany. Vlček totiž neopustil ako meradlo literárnej histórie "umelecký ideál", a preto nezahrnul do Dejín všetko ,čo bolo napísané národnou rečou, a prirodzene, nevzal do úvahy autorov náboženskej literatúry.

Význam Vlčkových Dejín literatúry slovenskej je mnohonásobný. Prekonal nimi chápanie literatúry ako jazykového, historického či politického dokumentu. Zároveň však vytvoril takú ucelenú koncepciu jej vývinu, ktorá vyzdvihla obdobia, spisovateľov a diela spoločensky pokrokové, nie však tie, ktoré iba ilustrovali spoločenský proces. Dielo je priekopnícke svojou metodológiou a je písané na základe takmer úplnej autopsie. Autor sám cítil potrebu doplniť a revidovať svoju prácu. Viac ráz oznámil, že chystá jej nové, zmenené vydanie. Niekoľko menších štúdií pod spoločným názvom K dejinám literatúry slovenskej ( 1991 ) je tým priamo motivovaných. Súčasťou tohto rozhodnutia bola aj monografia Slovensko od" reakce Bachovy" do "zrušení Matice slovenské" ( 1913 ).

Vlček bol už v r. 1880 spolueditorom Spevov Jána Bottu a r. 1839 vydal Verše Janka Kráľa, do ktorých zaradil časť básní z Přerovského sborníka, ním objaveného. Po r. 1918 založil edíciu Slovenskí spisovatelia, pre ktorú sám pripravil vydanie básní Janka Matúšku a Karola Riznerovej Bibliografie písomníctva slovenského. V Českej akadémii vied a umení vyšiel prvý zošit a v Matici slovenskej za jeho redakcie len prvý zväzok, znova vychádzajúci v zošitoch. S Vlčkovou edičnou činnosťou na Slovensku úzko súvisí jeho redigovanie Zborníka Matice slovenskej pre jazykospyt, národopis a literárnu históriu. Význam jeho redakčného pôsobenia je aj v tom, že do práce v tomto vedeckom časopise zapojil aj mladé pokolenie, zväčša svojich žiakov. Po celý život vyvíjal bohatú redakčnú činnosť v českom prostredí. Redigoval Obzor literární a uměleckým, spoluredigoval Listy filologické, Lumír a časopis Naše řeč.

Dielo J. Vlčka patrí rovnako slovenskej i českej literatúre. Popri tom, že je klasikom literárnej historiografie a že z jeho metodologického odkazu vychádzali nielen Jakubec, Máchal, Hanuš, Hýsek, Pražák a i., ale aj Votruba, Krčméry, Pišút a mráz, má pre každú z týchto literatúr aj špecifický význam. Pre slovenskú literatúru je zvlášť významné obdobie jeho mladosti, keď bol spolutvorcom generačného nástupu literárneho realizmu. Po celý život chránil pokrokové, demokratické prvky programu svojej mladosti. V ich mene kritizoval nielen konzervativizmus svojich generačných druhov, ale aj ich ideových dedičov po r. 1918,