JÁN KOLLÁR

29.7.1793 Mošovce - 24.1.1952 Praha

Narodil sa 29.júla 1793 v Mošovciach. Otec chcel mať zo syna v starobe pomocníka pri vedení hospodárstva zaťaženého ešte povinnosťami voči panstvu.

I keď sa Kollár ako 15 ročný študent vrátil z nižšej latinskej školy v Kremnici, dostal sa do ostrého rozporu s otcom, ktorý ho nechcel pustiť na ďalšie štúdium. Rozhodol sa preto odísť z domu a prebíjať sa životom sám. Uchýlil sa najprv k bratrancovi, učiteľovi v Slovenskom Pravne, a pomáhal mu pri vyučovaní. Pomáhal si aj súkromným vyučovaním, dával i súkromné hodiny kreslenia, v ktorom mal záľubu.

V roku 1812 prišiel do Bratislavy. Prvý rok trel biedu, no jeho hmotné postavenie sa neskôr natoľko zlepšilo, že sa mohol súkromne učiť francúzštinu, taliančinu, angličtinu a staroslovienčinu. Jeho príchod do Bratislavy spadá do obdobia Napoleonovej výpravy do Ruska. Požiar Moskvy Kollár neskôr zvečnil v básni Vlastenec ako príklad najväčšej národnej obetavosti, ako príklad najväčšieho vlastenectva. Obdiv k Rusku sa u Kollára zmenil na obdiv k celému Slovanstvu Roku 1817 odišiel na univerzitu do Jeny. Tu sa mu zrodila oslňujúca myšlienka- myšlienka zjednotenia slovanských národov. Poldruharočný pobyt v Jene rozšíril jeho kultúrny obzor, a to v umení, vo vedách i v spoločenských otázkach. V Jene nebol iba pasívnym obdivovateľom nemeckej kultúrnej vyspelosti, ale aj kritickým pozorovateľom. Tu sa zoznámil s Goethem, ktorému priniesol niekoľko piesní a ten ich preložil a uverejnil. Na jar 1819 sa vrátil z Jeny cez Prahu do Bratislavy. Do jesene bol Kollár na návšteve u bratanca v Slovenskom Pravne a tam rozmnožoval znelky, ktoré začal písať v Jene. Ešte stále doznievali bohaté dojmy z jeho ciest a najmä spomienky na Frideriku Schmidtovú z Lobety. Na jeseň ho povolali za evanjelického kaplána do Pešti. Na básnickú tvorbu mal čoraz menej času a nálady. Ale znelky, čo napísal, poslal ešte za horúca Jungmannovi do Prahy, ktorý ich roku 1821 vydal pod názvom Básne Jána Kollára, pravda, cenzúrou preriedené. Zbierka okamžite vzbudila veľkú pozornosť. Nikto pred Kollárom sa u nás neodvážil tak otvorene a vrelo vyjadriť ľúbostné city.

Týchto 86 básní tvorilo základ Slávy dcery, ktorú Kollár vydal v Pešti roku 1824. V nej počet zneliek rozmnožil na 150 a rozdelil ich na tri spevy, ktoré nazval menami riek svojej mladosti: Sála, Labe, Dunaj. Na sláve knihy má veľký podiel časomerný Předzpěv. Predspev- to je jednoliaty, básnický ucelený a mohutný pátos kňaza národnej myšlienky. Stojac na najzápadnejšom výbežku Slovanstva, díva sa so žiaľom a rozhorčením na ďaleké priestory od Dunaja k Baltu, ktoré strácajú slovanský charakter. Predspev ako antická klenba nad znelkami Slávy dcery pôsobil najmohutnejšie na prebúdzanie národného citu. Bol žalospevom, ale i vyznaním, programom.

Prvý spev - Sála - je oslavou prvého vyznania lásky, Míninej krásy, nevinnosti a prvých bozkov. V druhom a treťom speve (Labe-Rén -Vltava a Dunaj) putuje Kollár z Jeny, údolím Labe do svojej domoviny, pod Tatry a k brehu Dunaja. Vyznania lásky z prvého spevu sa menia na lúčenie, na spomienky. Čím ďalej, tým väčšmi pribúdajú znelky, viažuce sa k slovenským krajom a ich slávnej i smutnej histórii. Jeho znelky v týchto spevoch vyzváňajú lásku národu a materčine. Nie div, že Slávy dcera z roku 1824 sa stala živým prameňom národnej výchovy národa slabého bez vyšších vrstiev a bez politických práv. Kollárovo meno sa stalo známym v slovanských literatúrach a jeho znelky sa prekladali dokonca do nemčiny a angličtiny.

Kollár povzbudený úspechom, píše ďalšie znelky a znova mení celú kompozíciu Slávy dcery. Nové vydanie z roku 1832 má vyše šesťsto zneliek a päť spevov: I. Sála, II. Labe, Rén, Vltava, III. Dunaj, IV. Lethe a V. Acheron. Prirodzene, ľúbostné očarenie, ktoré sa snúbilo s národným oduševnením stratilo už citové farby. Kollár chcel tentoraz podať dejiny Slovanov, aby svoje prvotné citové výlevy podoprel faktami.

Celkom náučné, didaktické znelky zadelil do dvoch spevov: Lethe a Acheron. V jednom ho sprevádza bohyňa Slávy po slovanskom nebi a v druhom po slovanskom pekle.

Pre vývoj slovenskej poézie a básnickej reči má nemenší význam Kollárova zberateľská činnosť. Usilovne zbieral slovenské ľudové spevy. Vydal obsiahle dvojzväzkové Národnie zpievanky čili písňe světské Slowákův v Uhrách. Stali sa učebnicou poetiky pre romantickú generáciu a materiálom pre romantickú charakterológiu národa.

V roku 1836 vyšla v Kuzmányho Hronke Kollárova Rozprava o literární vzájemnosti mezi kmeny a nárečími slávskými. V nej odporúča slovanským národom, aby si navzájom vymieňali kultúrne výtvory a aby každý vzdelanec poznal štyri hlavné slovanské reči.

Od poézie prechádzal Kollár postupne na pole vedy. Písal rozpravy o pôvode a rozšírenosti slovanských mien v krajoch neslovanských (Budín 1830 , Pešť 1839,…). Na cestách Korutánsku si všímal všetko čo malo nejaký vzťah k Slovanom (Pešť 1834, Cestopis II.) Cenným príspevkom pre poznanie Kollárovej osobnosti sú jeho Paměti z mladšich let života.

Na svojej fare v Pešti prijímal vzdelancov a literatúru pokladal za ich záležitosť, preto zotrvával pri češtine, hoci revolučné časy žiadali obrátiť sa k ľudu v jeho reči. Tak vznikli rozpory medzi Kollárom a Štúrom. Kollár najprv Štúra podporoval, ale po roku 1843 sa ostro a rozhorčene postavil proti jeho slovenčine (Hlasové o potrěbě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany, Slováky Praha 1846). V roku 1849 ho vláda povolala do Viedne za profesora slovanskej archeológie. Netešil sa však dlho tomuto postaveniu, lebo 24. januára 1852 zomrel.