JÁN KALINČIAK

10.8.1822 Záturčie - 16.6.1871 Martin

Narodil sa v Záturčí (dnes časť Martina).Bol to spisovateľ, písal poéziu i prózu, literárny kritik a prekladateľ. Syn evanjelického farára a zemianky z Vrútok. Jeho matka mala na jeho neskoršiu tvorbu veľký vplyv, pretože mu v detstve rozprávala o o zemianskych rodinách v Turci. Do školy chodil v Necpaloch od roku 1831 študoval v Liptovskom Jáne a neskôr pokračoval na gymnáziu v Gemeri. Na lýceum do Levoče nastúpil v roku 1839. Potom nastúpil na lýceum do Bratislavy, kde študoval v rokoch 1839-1843. Počas tohto štúdia sa stal aktívnym členom Spoločnosti česko-slovenskej Roku 1843 odišiel Kalinčiak do Halle, kde sa venoval filológii a histórii. Po návrate sa rozišiel s Ľudovítom Štúrom , ktorý ho nevzal za redaktora Slovenských národných novín, a prijal miesto vychovávateľa v rodine Landererovcov vo Vindšachte pri Banskej Štiavnici. Roku 1846 pričinením Ľ. Štúra stal sa riaditeľom Gymnázia v Modre, skadiaľ v roku 1858 odišiel za riaditeľa Nemeckého evanjelického gymnázia v Těšíne . Tam pôsobil do svojho penzionovania 1869. Odišiel do Martina, kde vydával a redigoval literárny mesačník Orol.
Prvé básne, prózy i kritické posudky čítal v bratislavskom Ústave reči a literatúry , niektoré satirické príspevky uverejnil v rukopise časopisu Buben(1841). Prvé v tlači publikované práce: báseň napísaná 1840 Králuv stul a próza Bozkovci boli napísané po česky. České začiatky nie sú rozsiahle, Kalinčiak bol jedným z prvých, ktorý začali písal novou spisovnou slovenčinou, už v júni 1843 napísal po slovensky báseň na rozlúčku s bratislavským Ústavom a druhú k meninám J. Hollého. Výborne ovládal rytmus i ducha ľudovej poézie ako dokazujú básne Šuhaj zabitý, Bojovník(Koníček môj, hrdý, vraný...), a i, takže posledná zľudovela ako pieseň. Báseň Márii(jedna z najkrajších štúrovských ľúbostných), Rada, Moja mladosť, Smutný pohrab, Na Silvestra a iné z rokov 1845-1847 sú výrazom básnikovej ľúbostnej drámy. Obsahujú prvky romantického titanizmu blízke i poézii J. Kráľa.

Ťažisko Kalinčiakovej tvorby je však v próze. Je hlavným predstaviteľom slovenskej romantickej prózy, ktorá bola ovplyvnená jeho pôvodom. V Orle tatranskom vyšli jeho historické povesti Milkov hrob, Bratova ruka, Púť lásky, Mládenec slovenský, Svätý duch a Serbianka. V Milkovom hrobe z čias kráľa Matiáša sa Milko zriekne svojej lásky, aby zachránil Žilinu pred pomstou svojho soka.(" Ja svoju lásku i celé svoje šťastie obetujem vlasti."ˇ) Jeho obeť bola márna, pretože Vladimír ho dal zákerne zavraždiť. Na mieste jeho hrobu umiera i jeho milá Mária. Vladimír, čakajúc Máriu, aby spolu ušli, ju v preoblečení nespozná a zabije ju. Jeho zas zabije blesk. V povesti sa prepletajú realistické prvky s romantickými. Realisticky sú vykreslení mešťania, obyvatelia Žiliny, kým hlavné postavy sú romantickí výnimoční jednotlivci. Krvná pomsta je hlavným motívom povesti Bratova ruka. Mikuláš Badánsky sa ožení s príslušníčkou rodiny, na ktorej musí podľa prísahy vykonať pomstu. Každý rok posiela na smrť jedného jej člena. Nad posledným svojím švagrom, sa zľutuje a odtne mu iba ruku, ktorú doma skrýva a nájde ju jeho žena. Tak sú odhalené jeho zločiny a sám nakoniec skončí na popravisku.

Najkrajšou romantickou povesťou je Púť lásky. Dej sa odohráva v okolí Myjavy v časoch tureckých vpádov. Janko Černok, pán hradu Branč, chce získať najkrajšie dievča Myjavy, Žofiu. Jeho protivník a sok v láske, aga Osman, ho počas svadby zajme. Žofia sa rozhodne nájsť milého a oslobodiť ho. Po mnohých útrapách sa dostane agovi Osmanovi, ktorý keď vidí, že nezíska jej lásku, Černoka prepúšťa. Pri návrate Janka oblečeného do tureckých šiat pri Myjave zabijú sedliaci. Žofia o niekoľko týždňov od žiaľu zomiera. V závere povesti autor dodáva, že k ich hrobu chodí po nociach Žofiin otec a mládenec aga Osman.

V týchto dielach spracoval autor námety z uhorských dejín z rôznych končín Slovenska v duchu štúrovského historizmu. Ten je však len jednou zložkou ideovo-umeleckej koncepcie. Druhou je významný podiel autorovej subjektivity a pod rúškou historizmu nastoľovanie osobných i spoločenských problémov, akými boli konflikt medzi osobným a nadosobným, medzi láskou a povinnosťou. Po revolúcii 1848-1849 sa tieto tendencie prejavili v syntetizujúcej, širšie koncipovanej povesti Knieža liptovské, v povestiach Mních, Láska a pomsta a v poslednom najrozsiahlejšom diele Orava. Ako inšpiračné zdroje a materiál využíval Kalinčiak historické udalosti, ale i miestne povesti a ústne podania.

Osobitné miesto má známa a dodnes čítaná Reštavrácia s podtitulom Obrazy z nedávneho života. Predvolebnú kortešačku, boj dvoch znepriatelených zemianských táborov, zobrazil autor s kritickým humorom a iróniou, využil prvky hovorového jazyka, predovšetkým príslovia a porekadlá.

Svoju koncepciu vzťahu ľudovej a umelej poézie, odlišnú od Štúrovej, vyložil v kritike Štúrovho spisu O národných povestiach a piesňach plemien slovanských, ktorá vyšla 1854 v Svetovide, prílohe srbského časopisu Svetozor. V Kalinčiakovej literárnokritickej práci je najvýznamnejšia jeho polemika zo zástancami Záborského básnickej knihy Žehry. V nej prebojoval teoretické princípy slovenského literárneho romantizmu proti klasicizmu. Stáť Spomienky na Ondreja Sládkoviča je prvým rozborom Sládkovičovej poézie, dištancuje sa v nej od Štúrovho preceňovania folklóru. Povšimnutiahodnú teoretickú a pedagogicko-filozofickú úroveň majú jeho Reči k študenstvu, ktoré na začiatku a na konci každého školského roku prednášal ako riaditeľ gymnázia v Těšíne. Na motívy jeho Reštavrácie vznikol film Zemianska česť. Na jeho náhrobku je nápis : "Hranice života, ale nie lásky." Mal veľké tvorivé plány, ale nestačil ich uskutočniť.