JOZEF CÍGER - HRONSKÝ

23.2.1890 Zvolen - 13.7.1960 Lujána (Argentína)

Narodil sa vo Zvolene. Bol synom tesára. Do strednej školy chodil v Krupine, Učiteľský ústav s maturitou absolvoval v Leviciach. Roku 1914 začal učiť V Horných Mladoniciach, potom prešiel do Senohradu. Ako vojak bol v prvej svetovej vojne na talianskom fronte. Po návrate učil v Krupine a v Kremnici. V Krupine spolu a Pavlom Bujnákom založil časopis Hontiansky Slovák a v Kremnici s Jaroslavom Kejzlarom edíciu Mládež. Roku 1927 odišiel do Martina, kde najprv pôsobil ako učiteľ, neskoršie (1933) sa stal tajomníkom a potom (1940) i správcom Matice slovenskej. Na jeho návrh sa uskutočnila v roku 1935-36 cesta pracovníkov Matice slovenskej do USA za slovenskými vysťahovalcami. Z tohto podujatia opísal v dvojzväzkovej reportážnej knihe Cesta slovenskou Amerikou (1940). Šestnásť rokov redigoval časopis pre deti Slniečko. V druhej polovici 30. rokov podľahol v kultúrnopolitickej orientácii vplyvu ľudákov, ale vo vlastnej umeleckej tvorbe okrem niekoľkých výnimiek nezaujímal krajné nacionalistické postoje. Roku 1945 sa rozhodol emigrovať. Cez Rakúsko a Taliansko odišiel do Argentíny. kde zomrel. V zahraničí neprestal publikovať knižne ani časopisecky, najmä v časopisoch ľudáckej emigrácie, a vyvíjal politickú činnosť proti socialistickému Československo.
Jeho prvé poviedky a novely vyšli v knihách U nás (1923), Domov (1925) a Medové srdce(1929). Metódou a ideovo-umeleckou koncepciou je im blízky román Žltý dom v Klokoči (1927). Tematicky sa tu prevažne orientuje na dedinu, ale i na problémy inteligencie. Charakteristickú črtu autorovej ideovo-umeleckej koncepcie predstavuje úsilie o harmóniu a o "vyrovnanie".

V štýle a noetike Hronského noviel sú niektoré momenty, ktoré sa neskôr naplno rozvinuli v lyrizovanej, resp. naturistickej próze. Jedným je napr. iracionálna neuročitosť a osudovosť ako hybný dejový prvok. V poviedkach i v novelách zväčša chýbajú širšie spoločensko-historické súvislosti a motivácie.

V 30. rokoch - v knihách: Podpolianske rozprávky(1932), Tomčíkovci( 1933) a Sedem sŕdc(1934) - nadobudla Hronského novelistika nové črty. V Podpolianskych rozprávkach sa usiloval vystihnúť sociálne a psychologické črty voľakedajšieho zbojníctva tesnú spätosť človeka s prírodou. Podstatná časť poviedok zbierky Tomčíkovci má pôvod v autorových zážitkoch z detstva a mladosti. Z uvedených troch novelistických zbierok je najucelenejšia kniha Sedem sŕdc, komponovaná ako cyklická skladba. Sedem noviel predstavuje typy a údely siedmich žien z rôzneho spoločenského prostredia. Pravda, spoločenskej motivácie je aj tu málo, v popredí je psychológia, city a vzťahy žien.

Do záverečnej Hronského fázy novelistickej tvorby patrí zbierka Šmákova mucha(1944). Prvá polovica 30. rokov je obdobím rozkvetu Hronského románovej tvorby. Rýchlo po sebe vychádzajú: Proroctvo doktora Stankovského( 1930), Chlieb(1931) a Jozef Mak(1933). Proroctvo doktora Stankovského čerpá s intelektuálskeho prostredia a hovorí o hľadaní priesečníka umenia, lásky a života.

Román Chlieb nemá ústredný konflikt, je komponovaný ako pásmo udalostí a scén zo života Metodeja Chlebku, zdôrazňujúc osudové spojenie ľudí a udalostí s prírodou a jej živlami. Dotýka sa vážnych dobových problémov: vojny, povojnovej konjunktúry a hneď za ňou nasledujúcej biedy, nezamestnanosti, vysťahovalectva, československých vzťahov, naznačuje ich podoby a niekedy aj príčiny, ale nevyostruje ich do dramatických konfliktov. Chlieb predstavuje dôležitý článok vo vývoji slovenskej epickej prózy, v ktorej sa viera v pozitívne hodnoty dedinského sveta, stretáva sa s koncepciou "prírodného" človeka a života, jeho biologických daností a determinácií a vytvára tak jeden z východiskových článkov naturalizmu.

Jozef Mak titulný hrdina "človek- milión", vystupuje v autorovej koncepcii ako symbol človeka odovzdaného osudu. Je "sluhom všetkých" nie uvedomele a z vlastnej vôle, ale práve pre jej nedostatok. Voči životu je pasívny.

Romány Chlieb a Jozef Mak sú napísané sugestívne, expresívnym jazykom a štýlom. Román Na krížnych cestách je pokusom zachytiť intímne ľudské vzťahy a problémy v troch generáciách od začiatku 20. stor. po 30. roky na pozadí dobových národných spoločenských otázok, sú interpretované konzervatívne. Autor nezanecháva chronologickú postupnosť, ale používa rôzne kompozičné prestrihy a strieda rozprávanie v prvej a tretej osobe.

Za najväčší formálny výboj a experiment sa pokladá román Pisár Gráč (1940). Písaný je ako rozprávanie Gráča.

Návrat k Hronského základnej téme- k otázkam istôt - i návrat k realistickej metóde predstavuje román Na Bukovom dvore (1944). Posledné dva romány vydal autor už v emigrácii. Román Andreas Búr Majster(1948) nadväzuje na Hronského historické novely. V poslednom románe Svet na Trasovisku(1960) zobrazil Hronský udalosti na strednom Slovensku v čase Slovenského národného povstania.. Zaujal v ňom nepriateľský postoj k povstaniu.

Hronský napísal tri dramatické útvary komediálneho žánru: Firma Moor( 1926), Červený trojuholník(1929) a Návrat(1929). Venoval sa tvorbe pre deti a mládež i edičnej práci v tejto oblasti. Naplno sa rozvinula jeho tvorba pre deti v Martine, kde sa časopis Slniečko stal dielňou literatúry pre deti a mládež. Z niektorých poviedok uverejnených v Slniečku vyšiel výber pod názvom Zlaté hodinky(1934).

V torbe pre deti sa najprv sústreďoval na historické látky, spracúval ich ako povesti, alebo ako historické poviedky. Takýto charakter majú Kremnické povesti(1925). V dvoch ďalších povestiach Zakopaný meč(1931) a Budatínsky Frgáčovci(1939) sa vyskytujú už aj povesti, vystupujú v nich historické osobnosti a udalosti. Historickú poviedku predstavuje Sokoliar Tomáš(1923). Už od čias pôsobenia v Kremnici a najmä počas redigovania Slniečka Hronský časopisecky i knižne publikoval vlastné úpravy ľudových rozprávok ( Janko Hrášok 1926, Pod kozúbkom 1928, Tri rozprávky 1936, Zlatovlasá sestra 1937,Traja bratia 1941). Ľudové rozprávky ho inšpirovali k tvorbe vlastných magických a zvieracích rozprávok, odpútal sa od tradičných tém, motívov i mravno-filozofického vzorca ľudovej rozprávky a prichádzal s novou svojskou interpretáciou ako v knihe Brandove rozprávky(1932). Ďalší stupeň modernejšej rozprávky predstavuje rozprávkový cyklus Zlatý dážď(1933).

Je autorom niekoľkých úspešných diel v žánre zvieracej rozprávky. Napísal Smelý zajko(1930) a Smelý zajko v Afrike(1931). Ďalej napísal Budkáčik a Dubkáčik(1932), Tri múdre kozliatka(1940), Zábavky strýca Kurkovského(1932) a Strýcovo vrtielko(1935).