FRANTIŠEK HEČKO

10.6.1905 Suchá nad Parnou - 1.3.1960 Martin

Narodil sa na majetku svojho deda, zámožného roľníka. Pretože jeho otec Ján Hečko sa vzoprel vôli rodičov a oženil sa s chudobnou sirotou Rozáliou Branišovou, mladí manželia boli nútení rodičovský dom opustiť. V osade Vlčia Dolina si kúpili dom a niekoľko menších vinohradov. Maďarskú ľudovú školu vychodil František Hečko v rodnej obci (1911-15), slovenskú Meštiansku školu absolvoval v Bratislave (1921). Odborné vzdelanie získal vo Vinársko-ovocinárskej škole v Bratislave (1919- 21), v Hospodárskej škole v Košiciach (1922-26), kde roku 1926 zmaturoval, a v jednoročnom družstevnom kurze v Prahe (1928-29). Vystriedal rôzne zamestnania, v ktorých získal bohaté skúsenosti pre literárnu tvorbu. Bol hospodárskym adjunktom na veľkostatku (1928), dlhé roky organizačným úradníkom a revízorom Ústredného družstva v Bratislave (1929-46), redaktorom hospodárskych a ľudovýchovných časopisov (Hospodársky obzor, Roľnícke noviny, Knižnica Lichardovho fondu), družstevných kalendárov, prednostom revízneho oddelenia Úverových družstiev (1938-46). Po oslobodení sa stal ľudovýchovným referentom Matice slovenskej v Martine (1946- 53), redaktorom rozličných matičných periodík a edícií (Matičné čítanie, Matičný kalendár, Praktická knižnica MS a Ľudovýchovná knižnica MS), šéfredaktorom Matičného čítania. Napísal množstvo článkov národno-hospodárskeho, ľudovýchovného a kultúrneho charakteru. Žil vo Vozokanoch (1931-32), Radošinej (1932-39), v Jure pri Blave (1940-44), v Dolnej Lehote (1944-45), v Martine (1946-53), v Blave (1954-56) a opäť v Martine (1957-60), kde je aj pochovaný. Bol predsedom stredoslovenskej odbočky Zväzu slovenských spisovateľov, neskôr predsedom Zväzu slovenských spisovateľov (1954-56).

Prvé literárne pokusy uverejňoval v druhej polovici 20. rokov pod pseudonymom Rastislav Zvončiansky v Mladých prúdoch a vo Svojeti. Z veršov pouverejňovaných na stránkach časopisov LUK, Slovenské smery, Tvorba, Elán, Slovenské pohľady a inde zostavil zbierku VYSŤAHOVALCI (1931). Venoval ju "drotárskej zemi" a stvárňoval v nej sociálne i osobné témy, ktoré sa často prelínajú. Intenzívne v nich prežíval spoločenské problémy doby, rozhorčoval sa nad sociálnou nespravodlivosťou, biedou, nezamestnanosťou, vysťahovalectvom. V zbierke zaznieva hlas protestu a vzbury. Mnohé básne nesú však ešte stopy začiatočníctva. Badať na nich aj rôzne domáce vplyvy, najmä I. Kraska a ľudovej poézie. Dobová kritika prijala Hečkovu prvotinu kladne, ale vyčítala jej opakujúce sa motívy, chudobný slovník a malú vynachádzavosť pri tvorbe rýmov. V poézii sa Hečko odmlčal na celé desaťročie a venoval sa rozsiahlej publicistickej činnosti s národno-hospodárskou, družstevníckou a kultúrno-výchovnou tematikou. Vydal aj štyri knižky takéhoto charakteru: pod pseudonymom Štefan Čulek Družstevné výstupy (1940), pod vlastným menom Družstevné články a skúsenosti (1941), Dozorný výbor v úverovom družstve (1942) a Babka k babce , budú kapce (1943).

Začiatkom 40. rokov sa opäť aktivizoval ako básnik. Zbierka Na pravé poludnie (1942) svedčí o dokonalejšom ovládnutí básnického remesla a o rozšírení výrazových prostriedkov. Básnik sa zbavil pocitov rozorvanosti, vykorenenosti, sociálnej neistoty, zároveň sa stal tematicky konvenčnejším a ideovo nepriebojnejším. Dobová problematika sa odráža najmä v tretej časti zbierky. Autor v nej vystupuje ako "básnik sedliacky", vyzdvihuje tradičné národné a kresťanské hodnoty. Sociálne vedenie ustúpilo nacionálnemu, k slovu sa dostáva aj politická a náboženská frazeológia. Iba pacifizmus záverečnej básne zbierky dáva tušiť, že do autorovho vedomia prenikali aj pálčivé problémy vojnovej doby.

Koniec vojny a oslobodenie privítal básnickou zbierkou Slovanské verše (1946). Je to cyklická skladba, v ktorej každému zo slovanských národov venoval jednu báseň. Išlo mu o vystrihnutie historického osudu a charakteru toho- ktorého národa. Na tento cieľ využil aj prvky jeho jazyka, folklóru, kultúry a dejín. Myšlienkový svet zbierky prerástol obzor všeslovanskej idey. V symbolike ruského verša predpovedal autor dôsledky svetodejinného víťazstva Sovietskeho zväzu nad nemeckým fašizmom pre pokrokový vývin ľudstva. Slovenské verše sú poslednou Hečkovou básnickou zbierkou. Od tých čias sa venoval výlučne próze, v ktorej je ťažisko jeho diela.

R. 1948 vydal rozsiahly román Červené víno. Jeho dej situoval z väčšej časti do rodného kraja. Na osudoch troch generácii rodiny Habdžovcov ukazuje spoločenské premeny, ktorými prešiel slovenský vidiek od začiatku nášho storočia do prvých rokov buržoáznej republiky. Skúsenosti detských a študentských rokov mu poskytli bohatý materiál. Za prototyp románovej rodiny mu poslúžila vlastná rodina a za postavou Marka Habdžu sa skrýva sám autor. Dôverné priznanie stvárňovaného materiálu, doplneného bohatými životnými skúsenosťami, získanými pri vykonávaní povolania, mu umožnilo vytvoriť jedinečný epický svet, v ktorom zachytil spoločenskú problematiku zobrazovaného obdobia v neobyčajnej hĺbke a zložitosti a vo všetkých súvislostiach, nevynímajúc ani ekonomické, finančno-právne atď. Premietol ich do ľudských pováh a osudov, do siete vzájomných vzťahov a konfliktov typických a pritom výrazne individualizovaných postáv, predstaviteľov spoločenských skupín a tried. Pritom Hečko nie je objektívnym kronikárom udalostí, stojí na strane drobných vlastníkov rolí a vinohradov a s účasťou sleduje ich boj s prírodnými živlami, s nežičlivými spoločenskými podmienkami a nepriateľskými inštitúciami buržoáznej spoločnosti. Jeho obraz sveta je plný vnútorného dynamizmu, skrytého protirečenia i otvoreného boja. Dospel aj k poznaniu nevyhnutnosti sociálnych revolúcii ako vyvrcholenia triedneho boja. Urbana Habdžu, sklamaného sociálneho demokrata, spolu s jeho zbedačenými druhmi doviedol do radov komunistickej strany.

V Červenom víne Hečko syntetizuje niekoľko vývinových línii slovenskej prózy, ideografického románu sociálno-kritického zamerania, na ktoré naštepil vlastným potrebám a vlastnému umeleckému naturelu prispôsobený výrazový systém lyrizovanej prózy. Prostredníctvom nej i priamo čerpá aj z folklórnych tradícii. Vznikol tak rozprávačský štýl plný expresivity, vzrušenia, pátosu, humoru, osobného zaujatia a poetickej sily. Kritika prijala Hečkov románový debut napospol kladne. Pozitívne ocenila tematický prínos diela, jeho vysokú slovenskú úroveň a umelecké majstrovstvo. Správne postrehla aj jeho vývinový význam. Na pozadí predchádzajúceho literárneho obdobia, v ktorom dominovala próza bez priameho vzťahu ku skutočnosti a jej problémom, vnímala ho ako jeden z prejavov prehĺbenia realizmu a životnej pravdivosti. Podľa tohto románu nakrútila bratislavská televízia r. 1972 trojdielny televízny film.

Hečkov druhý román Drevená dedina (1951), kritika zhodnotila ako dielo socialistického realizmu. Po prvých radikálnych socialistických premenách vedel tieto nové skutočnosti pohotovo a na dobrej literárnej úrovni stvárniť a navyše nechal svoje dielo preniknúť aj pátosom boja za nové formy života na dedine, čím spĺňal aj dôležité agitačné poslanie. Za dejisko románu si zvolil Oravu, jeden z najchudobnejších krajov Slovenska. Začiatok zobrazovaných udalostí vymedzil oslobodením, koniec definitívnym víťazstvom socialistických výrobných vzťahov vo svojej dedine. Zvolený časový rámec vypĺňa takmer kronikárskym zaznamenávaním dôležitých dobových udalostí v celospoločenskom meradle a v ich priemete do života zobrazovaného dedinského kolektívu. Spôsob stvárňovania skutočnosti- napriek autorovej snahe písať novým spôsobom - v nejednom ohľade pripomína predošlý román, lenže v inej polohe umeleckej realizácie. Životný materiál je pretavený do konkrétnych ľudských osudov, nositeľom dobového konfliktu sú prevažne postavy plné života. Os deja tvoria aj tu osudy troch generácií roľníckej rodiny, spojené početnými niťami s ostatnými postavami dedinského prostredia a vzdelanejšieho okolia. Zúžené poňatie človeka je viditeľné najmä na negatívnych postavách, ktoré sú najmenej presvedčivé. Rozprávanie v Drevenej dedine nemá takú expresivitu a poetickú silu ako v predošlom diele. Autor sa vzdal väčšiny štylistických prostriedkov umožňujúcich subjektivizáciu rozprávania. Aj intenzitu zobrazenia vystrieda extenzita, hlboký prienik do života a ľudskej duše sa splytčil. Podľa románu bol r. 1955 nakrútený celovečerný film.

Hečko v tých rokoch vyvíjal aj bohatú publicistickú činnosť, ktorej veľká časť vyšla knižne. R. 1953 vydal cestopisné reportáže zo študijného pobytu v ZSSR Moskva- Leningrad- Jasná Poľana. Podnetom na napísanie autobiografie Od veršov k románom (1953) bola spisovateľova snaha pomôcť začínajúcim autorom. Knižka poskytuje bohatý materiál pre poznanie vonkajšej i vnútornej biografie autora a pre hlbšie pochopenie jeho tvorby. Vydal knižný výber pod názvom Fejtóny (1956). Viažu sa tematicky k dedine a zameriavajú sa na jej aktuálne problémy. Sú písané pútavo.

V treťom - pre predčasnú smrť nedokončenom - románe Svätá tma, ktorého prvý diel vyšiel 1958, sa podujal zobraziť realitu tzv. slovenského štátu. Zámer: demaskovať reakčnú, protiľudovú a antihumánnu podstatu klérofašistického režimu. Do centra diania postavil rodinu železničiara, pričom mu išlo o umeleckú typizáciu procesu dezilúzie, ktorým prešli ľudové vrstvy, kým v nich dozrelo odhodlanie so zbraňou v ruke zúčtovať s nespravodlivosťou a bezprávím. Hečkove satirické vlohy sa pri zacielení diela proti klérofašistickému režimu, jeho spoločenským oporám a predstaviteľom v rozličných oblastiach života uplatňujú v polohe sarkastickej až grotesknej. Umelecký štýl Svätej tmy poukazuje na regeneráciu istých tvorivých postupov a štýlových prvkov Červeného vína. Skúšal tu aj nové usporiadanie epického času. Nedosiahol však taký stupeň jednoty ideovej koncepcie a stvárňovaného životného materiálu ako vo svojom prvom románe. Rok po autorovej smrti vyšiel znovu jej prvý diel spolu s krátkym fragmentom druhého dielu. Zároveň vyšiel aj nový výber z Hečkových fejtónov Prechádzky po kraji (1961).

Jednotlivé oblasti Hečkovho celoživotného diela predstavujú svojou spoločenskou a osobnou motiváciou, ako aj funkčným zameraním organický celok. Od básní cez romány po tematicky a žánrovo rozmanitú publicistiku rezonujú v ňom pálčivé dobové problémy, ktoré autor intenzívne prežíval a stvárňoval z hľadiska pokrokových ideí. Svojimi dielami pomáhal odkrývať nové javy a stránky skutočnosti, formovať a aktivizovať vedomie čitateľov v duchu potrieb socialistickej spoločnosti.