ELENA MARÓTHY ŠOLTÉSOVÁ

6.1.1855 Krupina -11.3.1939 Martin

Narodila sa v Krupine v rodine farára. Otec neskôr bol farárom v novohradskej Ľuboreči, kde chodila do ľudovej školy. Školu pre dievčatá navštevovala v Lučenci (1864/65 a 1866/67) a vo Veľkej (teraz súčasť Popradu, 1865/66). Na jej formovanie však mali rozhodujúci vplyv otcove (matku stratila v ranom detstve) vlastenecké a mravné ideály, ako aj stretnutie s básnikom Kolomanom Banšellom, ktorý ju zainteresoval do literatúry a ženského hnutia. Po vydaji za obchodníka Ľudovíta Šoltésa žila od januára 1875 až do smrti v Martine. V Martine bola všestranne kultúrne a spoločensky činná. Stala sa členkou výboru Živeny (1880).

Prvú prózu, poviedku Na dedine, publikovala r. 1871 v Slovenských pohľadoch a pre slovenské ženské hnutie mal programový význam jej článok Dozvuky k poslednému valnému zhromaždeniu Živeny (Slovenské pohľady 1882), v ktorom proti trpnému očakávaniu budúcnosti zdôraznila potrebu aktivity v národnej práci, pričom vyzdvihla význam vzdelania a literatúry pre ženy. Tieto zásady sa usilovala realizovať ako vedúca funkcionárka Živeny -od r. 1883 bola jej podpredsedníčkou a v r. 1894-1927 predsedníčkou. Šoltésová spolupôsobila pri vydávaní Národného almanachu Živena (1885) a Letopisu Živeny (1896, 1898, 1902, 1906). Rovnako významná je aj Šoltésovej literárna tvorba. Poviedky : Na dedine, Prípravy na svadbu (Slovenské pohľady 1882), próza Umierajúce dieťa (almanach Živena 1885), novela V čiernickej škole (Slovenské pohľady 1891).
Pokračuje dvojzväzkovým románom Proti prúdu (1894), novelami Prvé previnenia (Letopis Živeny 1896), Popolka (Letopis Živeny 1898), Za letného večera (Letopis Živeny 1902). Zobrazuje v nich prostredie dedinských a malomestských panských rodín, zaľudňujú ich ušľachtilé hrdinky a hrdinovia, až puritánsky cností, ktorých vlastenecké zanietenie malo pôsobiť ako bezprostredný vzor. U čitateliek získali okamžitý úspech, no literárny vývin neposunuli dopredu. Najúspešnejšie je jej dielo Moje deti (1923-24), preložené do viacerých jazykov. Usilovala sa písať ho verejne podľa skutočnosti. Nejde o mechanickú reprodukciu faktov, ale z jednotlivých zápiskov vytvára črty i rozsiahlejšie obrazy zo života. Dielo nie je iba prienikom do duše detí, vystihnutím vzťahu matky k nim, humanistickým rozprávaním o význame rodiny, ale cez tento okruh presahuje problematiku, v ktorej sa výrazne prejavuje autorkin demokratizmus. Memoáre Sedemdesiat rokov života (1925), v rozpore s názvom, evokujú len prvých dvadsať rokov autorkinej biografie.

Literárna kritika je geneticky poslednou zložkou Šoltésovej literárnej aktivity. Spájala jej činnosť v ženskom hnutí s literárnym účinkovaním. Do popredia sa dostávala literatúra ako nástroj na plnenie národných a morálnych výchovných úloh. Šoltésová tomu dala výraz vo svojich programových článkoch - Dozvuky poslednému valnému zhromaždeniu Živeny, 1882, Úloha Živeny, 1885) a v obsiahlom článku O vplyve zábavného čítania (Národnie noviny 1898).

Šoltésová obsiahla vo svojom vývine celý slovenský literárny realizmus. Nebola iba jeho pasívnou účastníčkou. Časťou prozaickej tvorby, literárno-kritickou činnosťou i organizačne spoluurčovala jeho cesty.